• Je vo Felixe všetko také ružové?
      • Je vo Felixe všetko také ružové?

      • 29.03.2018 22:48
      • Píše Majka Trenčanská:

        Z vysokoškolskej praxe vo Felixe som odchádzala nadšená. Škola, do ktorej sa deti tešia. Učitelia, ktorí sa netvária, že sme tam na príťaž, ale naopak privítajú, povzbudia, poradia. Škola, kde učia zručnostiam, ktoré nevyprchajú ako poučka zo slovenčiny ešte z našich čias. Po dlhom váhaní som sa predsa len odhodlala skúsiť šťastie a získať miesto v tomto kolektíve aj za cenu opustenia môjho rodného bydliska. A podarilo sa! Posledné študentské prázdniny som si vychutnávala pocit, že budem pani učiteľkou v tej úžasnej - ružovej škole. 
      • Aká je však realita?


        Za prvý polrok mi ružové okuliare spadli z očí. Dennodenný kontakt s realitou a problémami mi dal pocítiť, že prvý rok mojej učiteľskej cesty nebude prechádzka ružovou záhradou. Teda záhrada to možno bude, no nie ružová. 

        Keď prechádzam chodbou vidím žltú - hromadu detí, ktoré naplno využívajú svoju slobodu pohybu, bežia, kričia a úplne sa oddávajú svojim detským zábavám. Niekedy však na úkor toho, že za sebou zanechajú (s)púšť v podobe obrovského neporiadku. 

        Na vyučovaní vnímam oranžovú - radosť z učenia, objavovania, chuť rásť, no aj boj s tým, že sa učím sám pre seba, že využijem čas na maximum, že ho nepremárnim ani vo chvíli, keď nado mnou nik nestojí, aby sa mi vyhrážal zlými známkami. No a úprimne, nie vždy to dokážeme úplne podľa predstáv. Veď je tak lákavé blázniť sa s kamarátmi a vychutnávať si možnosť ničnerobenia. No stále ma neprestáva fascinovať pohľad na deti, ktoré robia na úlohách a učia sa dobrovoľne, nie preto, že musia, ale preto, že sami chcú. Také zapálenie som na iných školách na praxi videla len málo. A tu také je, nie stále, ale je! 

        Zelená - vraj farba nádeje. Áno, cítim nádej, že raz tento svet bude lepší a zodpovednejší. Pretože vnímam deti, ktoré pri vlastnej reflexii dokážu pomenovať veci, s ktorými mám ja či iní dospeláci veľký problém. 

        Niekedy ma prevalcuje červená - farba vášne. Vášne detí, ktoré niekedy nevedia spracovať slobodu, ktorá im bola daná. Na chvíľu zabudnú, že ich sloboda končí tam, kde začína sloboda iného. A stojí ohromné množstvo síl robiť im sprievodcu v hľadaní tej cesty, ktorá je prijateľná pre všetkých, tej cesty, ktorá vedie k zmiereniu, niekedy k pokore, niekedy k sebazáporu, niekedy k odvážnemu boju za svoju pravdu. Lebo to nie je o posadení do lavice a zapísaní poznámky bez diskusie. Tu diskusia a slušné vyjadrenie svojich pocitov a názorov je kľúčovou vecou pri riešení konfliktov. No aj tak vo mne niekedy vŕtajú tie pochybnosti, či množstvo slobody, ktoré  majú nie je prehnané. Veď nám sa jej toľko nedostalo a sme tu. Tak načo toľko námahy? Má to nejaký zmysel?

        Sú chvíle, kedy ma dokonca zaplaví čierna. Tie chvíle, keď akoby nič nefungovalo, keď sa všetko sype...keď už nevládzem a mám chuť utiecť. V tejto čiernote však vždy bliká ružové svetielko. Áno, kúsok ružovej tu predsa len ostalo. Sila kolektívu. Úžasní ľudia, ktorí sú vždy pripravení pomôcť, povzbudiť, rozveseliť. Ktorí sa netvária, že im ide všetko dokonalo, ktorí priznajú, že aj oni sa boria s rovnakými problémami. No to, čo robia, robia s úžasným nasadením. Parťáci na zdieľanie úspechov aj zlyhaní. Svetielko, ktoré nedovolí, aby ma čiernota pohltila. Množstvo ďalších farieb a odtieňov...

        Nie, vo Felixe vôbec nie je všetko ružové. Je to tam  pestrofarebné. A dúfam, že aj ostane. Lebo život je taký...farebný, náročný, plný radosti ale aj pádov. Je to o neustálom hľadaní pravdy, rovnováhy, možnosti rastu a zlepšovaní sa. A to chcem žiť a žijem aj so svojimi (zverenými) deťmi. Verím, že to celé, ako to je, má svoj zmysel. Že je to niečo omnoho lepšie ako tá šedá, ktorú sme žili v škole my. A tak ružové okuliare nechávam ležať na zemi a s odhodlaním a rešpektom sa opäť ponáram do tohto farebného sveta.
         

      • Naspäť na zoznam článkov
  • Fotogaléria

      zatiaľ žiadne údaje